wz
 

 

Táto stránka sa správne zobrazuje kódovaním Windows 1250.
Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1024x768 pixelov.

[ Späť | Dopredu ]

 

Baroková hudba: Antonio Vivaldi

Zoznam balád z Veľkého testamentu
(klikni na odkaz pre zobrazenie textu)

Lay
Epitaf
Pieseň
Balada protest
Balada modlitba
Balada priateľke
Balada mravoučná
Dvojbalada o láske
Balada o tlstej Margot
Balada ve starém jazyku
Dobrá rada strateným deťom
Balada 0 zobáčiku Parížaniek
Balada o pánoch dávnych čias
Balada o jazykoch klebetníkov
Balada o dámach dávnych čias
Lamentácie krásnej zbrojmajstrovej
Balada na záver Veľkého testamentu
Balada, v ktorej Villon prosí o zľutovanie
Balada ako modlitba k Matke Božej, zložená pre Villonovu matku
Balada o naučeniach krásnej zbrojmajstrovej dievkam radodajným
Balada pre Róberta D’Estouteville,aby ju odovzdal svojej žene, ktorú si vybojoval v turnaji

 

Balady v pôvodnom jazyku
DOUBLE BALLADE SUR LE MÊME PROPOS
BALLADE DES SEIGNEURS DU TEMPS JADIS
LES REGRETS DE LA BELLE HEAULMIERE
BALLADE DES DAMES DU TEMPS JADIS
BALLADE A ce propos, en vieil françois
BALLADE DE LA BELLE HEAULMIERE
BALLADE DE VILLON A S’AMYE
BALLADE DES FEMMES DE PARIS
BALLADE DE BONNE DOCTRINE...
LAY OU PLUSTOST RONDEAU
BALLADE Que Villon donna...
BALLADE QUE VILLON FEIT
BALLADE ET ORAISON
BALLADE Intitulée:
BALLADE
RONDEAU
BALLADE
LAYS
BALLADE DE VILLON ET DE LA GROSSE MARGOT
BELLE LEÇON DE VILLON, AUX ENFANS PERDUZ
BALLADE POUR SERVIR DE CONCLUSION

L'Épitaphe de Villon ou
BALLADE SAPPHO
Brassen
Odkay a zdroje

Niektoré z balád v ruskom jazyku

Рондо
Francois Villon

Баллада примет
Баллада и молитва
Послание к друзьям
Баллада истин наизнанку
Из "Большого завещания"
Из "Большого завещания"
Эпитафия, написанная Вийоном...
Спор между Вийоном и его душою
Из жалоб прекрасной оружейницы
Баллада прекрасной оружейницы ...
Баллада поэтического состязания в Блуа
Баллада, в которой Вийон просит у всех пощады
Odkazy:

 

Balada o dámach dávnych čias

Ach, kde sú dámy dávnych čias, 
kde Flóra, výkvet rímskych dám,
kde Archipias, kde je Thais —
Helénky, rovné najádam?
Aj nymfu Echo v mysli mám,
vôd nadľudskú tú okrasu,
čo hlas svoj dala skaliskám.
Jaj, kdeže lanské snehy sú!
Kde Helolse, čo zviedla raz
aj Abelarda k hriešnym hrám,
až, za trest, stal sa z neho kňaz,
vymiškovaný! — dokladám.
Kde kráľovná, za ktorej plam
Buridan — k svojmu úžasu
v mech všitý! — logal Seinu priam?
Jaj, kdeže lanské snehy sú!

Kráľovnej Blanky belosť, jas
a spevný hlas — kam zmizli, kam?
Kde Berta, nohatá až špás,
Beatrix, Allys, grandmadame
Haremburges z Mayne, a kde je sám
bič na Britov, jak Jeanne d’Arc zvú?
Presvätá Panna, zjav to nám!
Jaj, kdeže lanské snehy sú!
Márne je pátrať, vkladať v rám
obrazy, bledé od času.
Ostal len refrén, s tým sa hrám:
Jaj, kdeže lanské snehy sú!

 

Balada o pánoch dávnych čias

Kde je ten pápež príkladný,
Kalixt Tretí, jak Rím ho znal?
Mal prestol Petra posvätný,
a jednak svetu vale dal.
Kde Alfonz, arragónsky kráľ,
kde Bourbon pôvabný, kde ctný
ten Karol, čo sa Siedmym zval?
Kde Carol Magnus závratný?
Podobne, kde je nešťastný
kráľ škótsky, čo pol tváre mal
vraj červenej jak úchvatný
ametyst, čo mu v žezle plál?
Kde kráľ, čo Kypru slávu stlal,
kde hispánsky kráľ udatný,
už bohvie jak sa menoval?
Kde Carol Magnus závratný?

Len mámením je svet a sny.
Veď kto by smrti odolal?
Tá, nech si aký poriadny,
je tu, keď si ju nevolal.
Čo v Bohémii panoval
Ladislav, kde je, šarmantný?
Kde dedko, čo ho vychoval?
Kde Carol Magnus závratný?
Bretónec Claquin čím sa stal?
Gróf z Auvergne čím? A ostatní ?
Pán z Alençonu kde? Ach, žiaľ,
kde Carol Magnus závratný?

Balada ve starém jazyku

Lebo aj Svatý Otec náš,
majúci albu, štólu skvúcú,
pred kerú sám zlý Satanáš
papulu zavre prskajúcu,
zlost na bedára metajúcú,
je jak tí druhí — Pavel, Peter —
v svete len plevú naništsúcú.
Smrt bere šecko jak ten veter.
Cisára z Byzancu-li znáš?
Mal berlu zlatem jagajúcú.
Francúzskému-li úctu vzdáš
královi, šeckých králov slncu?
Nastaval chrámú, nehynúcú
mal slávu a moc vyše beder,
a nechal to tu, jak by z trucu.
Smrt bere šecko jak ten veter.

Z Grenoblů, Wídne pamatáš
rytírstva chasu vojujúcú?
Z Dijonu, Salins znamenáš
vojvodov, šlachtu panujúcú
aj čeládku ich hodujúcu?
Hodoval pán, pil zbrojnoš, jedel,
až každý na dno prišel hrncu.
Smrt bere šecko jak ten veter.
Jeden lós, jednakého puncu
má jedenkaždý, abys’ vedel,
chudák, či princ, či kňaz, či huncút.
Smrt bere šecko jak ten veter.

Lamentácie krásnej zbrojmajstrovej

Lamentuje si starenka,
zvaná raz „krásna zbrojmajstrová“
a za dievčenstvom narieka,
čo nevráti sa nikdy znova.
Počujem žalostné jej slová:
— Privčas si zaľahla mi hruď,
staroba krutá, strašná sova!
Načo žiť takto? Radšej smrť.
Kedysi krásna bola som
a nad mužskými moc som mala.
Nad klerikom aj nad kňazom,
aj nad kupcom som panovala.
Dali mi, čo som si len priala,
bo každý z nich v tom tušil raj,
čo odmietne dnes, keď som stará,
najposlednejší pobehaj.

Nebolo noci ani dňa,
by nechodili za mnou páni.
Vymkla som mnohých, hlupaňa,
len z lásky k jednému, čo ani
nezaslúžil byť milovaný.
Grobian, len vyžieral ma, bil.
Ľúbila som ho, bárs bol planý.
Tak veľmi sa mi zaľúbil.
Kopal ma, mlátil, koľko chcel.
Ľúbiaca ženská rozum nemá.
Mohol ma dať aj na pranier,
trpela som jak ovca nemá,
len nech ma bozkal — lebo žena
taká je: skape na nežnosť.
Mal chorôb, že im neznám mena.
Čo z toho? Hanba, hriech a zlosť.

Tridsať rokov, čo pominul sa.
A ja si ďalej zametám,
ja, stará metla. Aká hrúza,
keď sa tak nahá obšmietam
pred zrkadlom — čo vidím tam,
div na ten obraz nenapľujem.
Koleno, bradu ostrú mám.
Vidiac to len sa rozjedujem.
Kde je to čelo — aksamit,
blond vlasy, dlhé temné riasy,

ohnivých očú vábny kmit,
čo aj tých múdrych opantal si,
kde noštek nezbedníckej krásy,
kde ušká, v brade jamôčka,
kde líčka, stvorené pre špásy,
a malinové ústočká?
Kde útle plecia, ramienka,
dlane, čo vedeli byť hravé,
prsníky drobné, kolienka,
vysoké boky, kolembavé,
k turnajom lásky vyzývavé,
kde jaskynka jak z pohádky,
ukrytá v mocných stehien sláve
vo vnútri svojej záhradky?

Dnes moje vlasy? Konope.
A čelo moje? Samá brázda.
V riasach niet chĺpka pokope,
z líc, z brady zmizla jamka každá.
Úsmevy moje znali azda
privábiť kupcov — dávno to!
Nos, uši — kto by sa dnes nazdal,
že mali cenu nad zlato?

Nuž takto vyjde na márnosť
paráda všetkých, žien i panien.
Čo je z pliec? Hrboľ, jama, kosť.
A len pár štanglí ostal z ramien.

Prsníky boli ako kameň —
dnes niekomu ich ukazuj!
Stehná? Dve jaternice. Amen.
A moja jaskynka? No fuj.
Takto my, babky scvrknuté,
žialime za dobrými časmi.
Pri peci kvačiac, skrehnuté,
kvílime škrekľavými hlasmi.

Ach, mladý vek náš, ten bol krásny,
lež staroba je ukrutná.
Smutný je vek to, prenešťastný.
Veď to raz každý ochutná.

Balada o naučeniach
krásnej zbrojmajstrovej
dievkam radodajným

Spomeň si len, rukavičkárka,
čo som sa ťa nazaúčala!
Aj tebe, Blanka príštipkárka,
je čas, bys* v zrkadle sa hrala.
Ber vpravo, vľavo, moja malá,
či pekný chlap je, či je špatný.
Bo stratíš kurz, keď budeš stará,
jak peniaz, čo už nie je platný.
Aj ty čuj, milá údenárka,
čo v tanci bývaš taká jará,
i Guillemette, švárna foteliarka:
nech mi z vás žiadna neotáľa,
keď pán chce lásku — mladosť zhára,
scvrkne sa v okne driek váš statný.
Ostanete len pre farára,
jak peniaz, čo už nie je platný.

Pozor, Žanetka čapičiarka,
už si sa dosť napreberala!
A Katarína remenárka,
nie abys* mužských odháňala.
Bo, hoc si sa im krásnou zdala,
vysmejú ti tvoj prsník vnadný,
keď zvädneš; plechom si sa stala,
jak peniaz, čo už nie je platný.
Užite, dievky, svojho jara.
Mňa však už nepoteší žiadny.
Ja dohrala som, doskákala.
Jak peniaz, čo už nie je platný.

Dvojbalada o láske

Nuž milkujte sa dosýta,
na bály choďte, na vohľady,
čo z toho? — hlava rozbitá,
a rozum? — viac mu nieto rady;
Šalamún raz pre ženské vnady
tiež slúžil modlám; Samson sám
aj okuliare preto stratil.
Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.

Orfeus túžby z varyta
lúdil tam, kde sa Léthé hadí,
až ho štvorhlavá doga tá,
Cerber, mal zožrať od nálady;
krásavec Narcis, šuhaj zlatý,
pre lásku k vodným paničkám
do studne skočil, zhynul mladý.
Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.

Sardanapal, čo zavítal
na Krétu s vojmi, dobyť hrady,
priadol, meč hodiac do žita,
keď uvidel tam ženských rady;
Dávid kráľ, prorok, zo záhrady
zrel v kúpeľ: riadne stehná tam!
Kvôli nim bázeň božiu zradil.
Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.

Ámon zas Támar popýtal
do spálne, nech mu kašu sladí,
ten krvismilník počítal,
že na sestre si vášeň schladí;
Herodes rád mal tanec hadí,
spev, oblé boky — svätý Ján
to nemiloval, nuž bol sťatý.
Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.

O mne tiež jedna levita:
Nahého ma raz, bez parády,
prali jak prádlo z koryta,
a kto mi to dal zmydliť hnáty?
Len Katku z Vausselles čin ten špatí
(aj Noel tam bol, pamätám).
Tak za jednu noc chudák platí.
Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.

No bakalár je rarita!
On svoje bakalárky v mladi
zanechať by mal? — skôr sa dá
zaživa Škvariť... Jednak radí
každému, kto ich s vierou hladí:
Čierna či plavá, jeden krám,
čo aká sladká, šudiť hľadí!
Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.

Balada ako modlitba k Matke Božej, zložená pre Villonovu matku

Ó, Pani nebeská, vladárka zeme,
kráľovná očistca i pekla tiem,
milostiplná, skloň sa k hriešnej žene,
nech k tvojim vyvoleným patriť smiem.
Kresťanka nehodná som, dobre viem.
Lež tvoja dobrota, ó, moja Pani,
väčšia je ako každý hriech môj planý
a bez nej cesty k sláve nebies niet.
Čistá je pravda v mojom vyznávaní:
Vo viere tejto chcem ja žiť i mrieť.

Aj tvojho Synáčka ja ponížene
— veď Jeho som — za hriechy prosiť chcem.
Oroduj, nech sú aj mne odpustené,
jak mnohým z takých kajúcich sa žien.
Máriu Egyptskú mu pripomeň.
Aj Teofila, ktorý pokúšaný
čertu sa zapísal — hriech neslýchaný —
lež Sviatosť v tebe zbavila ho bied.
Nech aj mňa pred Zlým láska tvoja chráni.
Vo viere tejto chcem ja žiť i mrieť.

Biedna som, stará. Jak tie tvory nemé,
knižkám ja sotva za mak rozumiem.
V kostole, kde som farníčkou, ja denne
raj maľovaný, lutny, harfy zriem,
však muky pekla tiež, až strachom mriem.
Ó, kráľovná, čo v svojom zmilovaní
vyslyšíš všetkých hriešnych na pokání,
vyslyš ma, svetlom radosti mi svieť,
že ma tiež prijmeš v slávu rajskej brány.
Vo viere tejto chcem ja žiť i mrieť.

Vznešená ty, a plod tvoj požehnaný,
Ježiš, kráľ vekov, večný v kráľovaní!
Ľudským sa synoŕn stal pre naše rany.
Láskou hriech premohol a spasil svet.
On umrel za nás, mladý v obeť daný.
Náš Spasiteľ, náš Pán on milovaný.
Vo viere tejto chcem ja žiť i mrieť.

 

Balada priateľke

Falošná krása, tak mnoho ma stojí!
Rozkoš tá zlá, sladkosť tá, plná kalu.
Ach, skôr dať železo hrýzť zubom svojim,
Než lásku — zvem ju sestrou svojho zmaru.
Citu v nej niet, smrť následok jej daru,
Och, v očiach neľútostných zrada zhára.
lus hľadal som, a našiel tvrdú skalu.
Skôr skazu má než spásu pre bedára.

Mohol som, inde prosiac, na pokoji
A so cťou žiť, lež podľahol som čaru.
Rozum vždy spí, keď srdce niečo strojí.
Tak teraz štvaný som, bez cti a zdaru.
Hej, ľudia, rata, rata! Strácam paru!
Ej, umriem bez boja, tak ma Boh škára?
Či už aj Milosrdie, k môjmu žiaľu,
skôr skazu má než spásu pre bedára?

No príde čas — tou nádejou sa kojím! —
keď uvädne aj váš kvet, koniec jaru.
Smiech nad vami mi vtedy bolesť zhojí,
ale, žiar, neskoro — už bez zápalu
budem, sám starý, myslieť na vás, starú.
Dnes ešte potok buble, trvá páľa,
nuž pite len, bárs sklon váš ku poháru
skôr skazu má než spásu pre bedára.

Princ lásky, vašej nevôle sa bojím.
Ale nech, pre Krista, ma neumára.
Či srdce šľachetné snáď, ľudia moji,
skôr skazu má než spásu pre bedára?

Lay

Ty, Smrť, čo milú si mi vzala,
priprísna si, ja apelujem.
I nad sebou však dych tvoj čujem:
Nemáš dosť, aj mňa bys’ už brala?
V čom ti tá, živá, zavadzala?
Poď! Bez nej život zavrhujem,
Smrť!

V dvoch srdciach jeden oheň sálal,
tak si druh druha zamiluje.
Sám? — som len rám, a zo mňa duje
prázdnota, slovo z funebrála:
Smrť!

 

Balada modlitba

Otče Noe, čos’ sadil vinohrad,
a ty, Lót, čo ťa dcéry oslopali,
keď Amor pošepol im a či had,
aby sa s tebou v núdzi milovali
(nič nevyčítam ti, tých fígľov znalý!)
a Architriclin, pravzor krčmára,
vás prosím, by ste zaorodovali
za dušu majsa Cotarta!

Z vášho bol cechu, píjal strašne rád
vždy len to najdrahšie, čo v krčci si ho kráľom zvali;
džbán z rúk mu brať? — no, to by ste mu dali,
a ta, kde tieklo, vždy sa zatáral.
Nuž, páni, nájdete tam kreslo vari
pre dušu majstra Jeana Cotarta?

Spitého na mol, keď sa tackal spať,
často som vídal ho; raz, chudák starý,
do okna jatky čelom akurát
tak búšil, až mu hrče navierali;
slovom lump, že by ste ho pohľadali,
teda keď k bráne nebies prifára
a zabúcha, urobte otvor malý
pre dušu majstra Jeana Cotarta!

Odpľuť si? — nemal čo, nuž kričal v páli:
„Jaj, rata, v gágore mi prihára!“
No raty nebolo, aj keď mu liali,
pre dušu majstra Jeana Cotarta.

 

Balada pre Róberta D’Estouteville,
aby ju odovzdal svojej žene,
ktorú si vybojoval v turnaji

Až svitne deň a jastrab zamáva
Mocnými krídly hore vo výšave,
Blažene pipíška sa oddáva
Rodnému druhu, zašvitoriac v tráve:
Oferu vám ja nesiem, túžby žhavé,
I všetko s ňou, čo milý milej znáša.
Samotná kniha Lásky znie mi v hlave.
Ej, že my svoji sme, to sudba naša.

Dámu ja svoju vo vás vyznávam,
Erb svoj, a to až po hrob, v celej sláve.
Lúč môj ste vy, môj vavrín, zástava,
Oliva a zbraň za mňa v mojom práve.
Radostne slúžiť chcem vám, obetave.
Extázu tú mi rozum nezaháša.
Som otrok váš a k vašim službám práve.
Ej, že my svoji sme, to sudba naša.

Ba keď sa hrôza valí mrchavá
a Fortúna sa chová odmietave,
váš sladký pohľad sa ma zastáva
a zrazí zlo jak vietor pierce hravé.
Nevyjde nazmar zrno jagotavé,
čo v dušu sejem vám, keď blízko skaza.
Boh sám mi prikázal nájsť srdce pravé.
Ej, že my svoji sme, to sudba naša.
Skloňte sa, dáma moja, k mojej vrave:
Vy ste môj štít, môj život, moja čaša.
Ak nemám vás, je beda mojej hlave.
Ej, že my svoji sme, to sudba naša.

Balada o jazykoch klebetníkov

So sírou dusivou zlúč arzenik,
z vápna a sanitry stien daj hrsť múky;
olovo vriace lej ta okamžik,
košeľu židovky tiež vezmi tak spakruky,
z jej srancov, šťancov loj sprav, nedbaj muky;
z nôh leprou žratých, neumytých rok,
brud zhromaždi a z neho pridaj log,
potom krv vreteníc, žlč vlkov, mŕtvol hnáty
a v tejto kaši vražedlných dróg
škvar klebetníkov jazyk jedovatý.

Z kocúrej hlavy potom vyvaľ špik
a pridaj penu z tlamy besnej suky;
nech je to kocúr, chorý na zrádnik
a suka prašivá zvonka i zdnuky.
A z mula, čo má kach, šliam ťahaj, chrchľov chrky
fajnovo strihaj, kúšťok na kúšťok;

to všetko podlej hnilou vodou stôk,
kde vládne potkan, mlok a žabie škraty.
A v sóse týchto všetkých lahôdok
Škvar klebetníkov jazyk jedovatý.

V sublimát tento (pozor na dotyk!)
vraz sem-tam ešte dáke hadie tuky,
a z krvi zlej, čo prischla na nožík
felčiara, naškrab, keď je spln a zvuky
noci už stíchli: potom — bez záruky,
že je to ono — vytlač z čangru mok,
vraz tam zo zlatej žily omastok,
a v tomto — tam, kde kurvy hádžu vaty
(hosť kuplerajov zná ten pôžitok!)
škvar klebetníkov jazyk jedovatý.

A prepasíruj tento žaratok,
ak nemáš slušných cedil dostatok,
cez pudlo starých zaondených gatí.
Lež ešte predtým v hnoji prasiatok
škvar klebetníkov jazyk jedovatý.

Balada protest

Komnata ako raj, rohožky, lôžko hladké,
kanonik tučný tam dlhé si chvíle kráti,
s ním dáma Sidónia, nežný krk, ústa sladké,
patrične sfarbené, biela pleť, vrkoč zlatý;
maznú sa, milkujú — a nahí, nač im šaty? —
údy si spletajú, smejú sa, deň-noc pijú
druh druhu bozky z úst, z pokálov malváziu —
tak dierkou videl som ich cez dvere.
Hneď sa mi stíšil žiaľ: Hľaď, jak si iní žijú!
Niet veru nad poklad, žiť v nádhere.

Franc Gontier s Helenou, vravte si o záhradke,
čo plná mrkvy je, pažítky, rôznej vňati,
nech kýška vidiecka steká po vašej briadke
a nech vám cibuľa s cesnakom ústa smradí —
pre mňa, vy chváľte to! a pre mňa, majte radi
ten svoj kút, kde vás vraj ružičky poľné kryjú
a spíte pod nimi, velebiac melódiu
kŕkania žiab — ja chválim fotele.
Vy, takú rozkoš znať, tiež by ste chválili ju.
Niet veru nad poklad, žiť v nádhere.

Čo vaša tabula? Šunka vám visí v jatke,
vy máte postruheň, kašu, cmar, medu kláty
a vodu celý rok. Prisám pri Svätej Matke,
mňa by to nemohlo privádzať do nálady,
aj keby pritom mi voňali ruží sady
a vtáctvo odtiaľto až po Babyloniu
všetkými hrdlami húdlo mi symfóniu.
Žite si, pre mňa, v svojej povere,
Franc Gontier s Helenou,
prisahám na Máriu,
niet veru nad poklad, žiť v nádhere.

Princ, vy nás rozsúdte!
Prislúžte justíciu.
Ja čakám rozsudok váš v dôvere.
Veď už jak chlapča som slýchaval
sentenciu:
Niet veru nad poklad, žiť v nádhere.

 

Balada 0 zobáčiku Parížaniek

V štebotaní vraj vynikajú
tak v Benátkach, jak Florenťanky,
v kupliarstve potom úspech majú
tie dnešné, ako ich pramamky.
No nech sú to už Lombarďanky,
Rím, Janov, prisám, nech sú v tom
aj Piemonťanky, Savojčanky —
parížsky zobák dáva tón.

Na katedrách sa pretekajú,
vraví sa, Neapolitánky.
Klebetiť výborne vraj znajú
Nemky a pruské dedinčanky.
No nech sú hoci Egypťanky,
ži z Uhier, či kde majú trón,
Španielky sú či Katalánky,
parížsky zobák dáva tón.

V kumšte sa temer nevyznajú
Švajčiarky ani Toulousanky,
keď pri Seine si do turnaju
dve kofy pustia svoje sánky.
Spomínať Bretagne, Lotrinčanky?
Alebo ísť až ku Britom?
A či mám sem brať Pikarďanky?
Parížsky zobák dáva tón.

Princ, držte len pre Parížanky
cenu a vavrín, slávy zvon.
Bo hoc mám cit aj pre Talianky,
parížsky zobák dáva tón.

Balada o tlstej Margot

Ak dáme srdca svojho slúžim rád,
som blázon preto, hoden posmechu?
Keď ona ľúbi, stojí za poklad.
Kord tasím pre jej lásky potechu.
Zavíta hosť do nášho pelechu?
Bez slova skočím, roztrhám sa v práci,
chlieb, víno, hrušky, syry bystro vláčim.
Ak štedrý hosť je to — vec vzácna v kraji
poviem mu, nech nás znova poctiť ráči
tu, v tomto kupleraji, našom raji.

Mrzutosť skrsne, keď chce Margot spať
a nemá fuka — to nie do smiechu.
V zlosti z nej kmášem okrasy jej vnád,
s prísahou, že ich vrazím do liehu.
Tu rozkročí sa, stane do strehu,
Ancikrist je to, reve, kľaje, bľačí,
plamene mece na mňa pysk jej dračí,
pri smrti Kristovej o pekle báji.
Ja, zdrapiac tík, ju pod nos vyonačím
tu, v tomto kupleraji, našom raji.

Tak stíchne hneď; len prdne, pustí smrad.
Je rovná ropuche v tom úspechu.
Smejúc sa, päsťou začne Šermovať,
ľúbezne zavadí mi o mechúr.
Spití spíme jak všití do mechu.
Ráno zas tresne mi po poneváči
a lezie na mňa, bo vraj plod ju tlačí,
na dosku zmangľuje ma, dych mi stají.
Ťažká a chlipná je, div že jej stačím
tu, v tomto kupleraji, našom raji.

Von pľušť je? Ja som v suchu. Ako vtáčik.
Istotu cundrákovi cundra značí.
Len rovný s rovnou. Vzorní spoluhráči.
Ľahká je? Ja som majster v švajneraji.
Okolo nás niet cnosti ani máčik.
Náš život špina. Špina sa nám páči,
tu, v tomto kupleraji, našom raji.

 

Dobrá rada strateným deťom

Najkrajší kvietok zo širáka
strácate, chlapci moji milí.
Lepkavosť prstov ak vás zláka,
ej, pozor, nie by ste v tej chvíli
zas v Kmínovciach sa objavili,
či v Lotrovciach, bo kožke beda!
Colin de Cayeux tiež tam hýril,
nik mu späť hlavu na krk nedá.

To nie je jak tri krúžky vrhať,
tu padne duša, nielen hlava,
tu nielen so žitím sa mrhá,
aj česť je fuč — a keď sa stáva,
že niekto vyhrá, aká sláva?
Didóna, kartáginská kňažná,
sa m u snáď za manželku dáva?
Ach, stávky, hodné iba blázna.

Nuž, čujte ešte, každý jeden !
Vravia, a je to pravda asi,
že furmanku vraj v zime, v lete
furman na fľaku prepíja si.
Vy držať groš? Juj, také špásy!
Pre koho? Ktože by ho dedil?
Zisk nectný — kto by sa oň hlásil?
Ký osoh z neho? — vždy Sen biedy.

Balada mravoučná

Či kupčíš, hriešnik, s odpustkami,
falšuješ mince, šudiš v kole,
či upália ťa za hradbami,
či uvarený máš byť v smole,
v lotrov a kmínov nectnom sbore,
čo za zisk z toho máš, vrav sám!
Čo nahonobíš, vláčiš dole
len do putík a ženštinám.

Huď, flautuj, mor sa s veršíkami,
posmeškuj v pesničkárskom chóre,
s medveďom putuj, s opicami,
v pašiách hrávaj pri kostole,
maj šťastia v kartách viac než v škole,
buď majstrom fígľa, šuď a klam,
všetok groš pustiš ako v more
len do putík a ženštinám.

Možno aj praštíš so svinstvami
a kosíš lúky, orieš role,
trudíš sa s lichvou, s mulicami,
ak do učenia nemáš vôle;
snáď stohmi odmení ťa pole,
no konope, ľan rafaj priam,
odvláčiš všetko, čo máš v dvore,
len do putík a ženštinám.

Mals' háby, stojí v protokole.
Kam si dal ten svoj celý krám
prv, ako vytiahli ťa hore?
Len do putík a ženštinám

 

Pieseň

Keď temnica ma vypustila,
kde som už skoro nechal kosti,
či Fortune len ďalej k zlosti
ostanem, nebude už milá??
Veď myslím, keď sa nasýtila,
smie ma mať právom v nemilosti,
po návrate?

Ak pochabosť ju zachvátila
a v smrť ma chce hnať bez ľútosti,
ber si ma, Bože, do výsosti,
do stánkov svojho všehomíra,
po návrate..

Epitaf

Tu odpočíva François,
tu na poschodí má svoj Sion
Amora obeť úbohá,
chudáčik žiačik, zvaný Villon.
Rozdal, čo mal, ni posteľ si on
nenechal, ni stôl, košík, džbán.
Druh v láske každý, slzu vyroň,
verš tento pomodli sa zaň:

Večné mu spočinutie daj
a svetlo večné svieť mu, Pane,
čo nikdy nemal plný tanier
ni mrkvy len, ňouž hýri kraj,
a čo mal grňu jednostaj
jak dyňu — chlpy vypadané.
Večné mu spočinutie daj.

Vyhnanec, stratil všetok raj,
na zadok dostal nečakane.
Apely jeho? Bzdili na ne,
čo nie je jemné nebodaj.
Večné mu spočinutie daj.

Balada, v ktorej Villon prosí o zľutovanie

Kartuziáni, celestíni,
žobraví frátri, mníšky-družky,
vačkári, povaľači, kmíni,
paničky v mídroch, ulíc húsky,
fičúri, čo ste samé stužky,
viťúzi sukní hrdopyšní,
k vám volám všetkým, ženské, mužskí:
ach, zľutujte sa, moji blížni!

K vám, pipky, čo svoj prsník vilný
na odiv vytŕčate z blúzky,
k vám, výtržníci v pračkách pilní,
šašovia s kúzelnými kúsky,,
komedianti, nočné mušky,
pochabá mládež putík krížnych,
k vám volám ako brat váš ľudský:
ach, zľutujte sa, moji blížni!

Ale vám, čo ste psími synmi
a čo ma v diere nebiskupsky
kôrkami pcháte plesnivými
a mučíte ma vydridušsky
hnusnou vodou — vám, drábi mrzkí,
nech nesedím, môj otvor nižný
by iba fúkol potmehúdsky:
ach, z ľutujte sa, moji blížni!

Kyjakmi ťažko kovanými
Belzebub nech vám rebrá strýzni,
aj inštrumentmi onakvými.
Ach, zľutujte sa, moji blížni!

Balada na záver
Veľkého testamentu

Tu končí testament i trud pre
chudáčika, pre Vi i lona.
Prídite, priatelia i ľud,
na pohreb po zaznení zvona.
V červenom ornáte sa koná,
bo umrel ako lásky martýr.
Pri vlastných guľkách sľub ten konal,
prv než si v pekle zjednal kvartír.

Čo o tom vraví, nie je blud,
veď všetky ženské, bez zákona,
tak hnávali ho — Boh ich súď! —
že odtiaľto do Roussillona
pri každom kre a húští stonal,
na každom plote gate stratil.
Bol bez kutne i pantalóna,
prv než si v pekle zjednal kvartír.

A keď si preňho prišla Smrť — jediná
milosrdná ona — handry mu kryli biednu
hruď, nič iné nemal — bol jak tôňa.
Bodali ho jak osy koňa,
keď s láskami chcel ešte žarty.
Túžbami umorený skonal,
prv než si v pekle zjednal kvartír.

Čo spravil, keď už hlinu voňal?
Veľký džbán pritisol si na rty
a pustil v krk glg morillona.
Prv než si v pekle zjednal kvartír.
 

 

Balady v originálnom jazyku


DOUBLE BALLADE
SUR LE MÊME PROPOS


Pour ce, aymez tant que vouldrez, Suyvez
assemblées et festes,
En la fin ja mieulx n’en vauldrez,
Et sy n’y romprez que vos testes:
Folles amours font les gens bestes:
Salmon en idolatrya ;
Samson en perdit ses lunettes.
Bien heureux est qui rien n’y a!

Orpheus, le doux menestrier, Jouant de flustes
et musettes,
En fut en dangier du meurtrier Bon chien
Cerberus a troys testes; Et Narcissus, le bel
honnestes,
En ung profond puys se noya,
Pour l’amour de ses amourettes. Bien heureux
est qui rien n’y a!

Sardana, le preux chevalier,
Qui conquist le regne de Cretes,
En voult devenir moulier Et filer entre
pucellettes.
David ly roy, saige prophetes, Craincte de
Dieu en oublya, Voyant laver cuisses bien
faictes. Bien heureux est qui rien n’y a!

Ammon en voult deshonnorer, Feignant
de manger tartelettes,
Sa soeur Thamar, et deflorer,
Qui fist choses moult deshonnestes;
Herodes (pas ne sont sornettes)
Sainct Jean-Baptiste en decolla,
Pour dances, saultz et chansonnettes. Bien
heureux est qui rien n’y a!

De moy, pauvre, je veuil parler;
J’en fuz batu, comme a ru telles,
Tout nud, ja ne le quiers celer.
Qui me feit mascher ces groiselles, Fors
Katherine de Vauselles?
Noé le tiers ot, qui fut la.
Mitaines a ces nopces telles,
Bien heureux est qui rien n’y a!

Mais que ce jeune bachelier Laissast ces
jeunes bachelettes,
Non ! et, le deust-on vif brusler, Comme
ung chevaucheur d’escovettes. Plus
doulces luy sont que civettes; Mais
toutesfoys fol s’y fia:
Soient blanches, soient brunettes,
Bien heureux est qui rien n’y a!

 

BALLADE
DES SEIGNEURS DU TEMPS JADIS

Suyvant le propos precedent.

Qui plus? Ou est le tiers Calixte,
Dernier decedé de ce nom,
Qui quatre ans tint le Papaliste?
Alphonse, le roy d’Aragon,
Le gracieux duc de Bourbon,
Et Artus, le duc de Bretaigne,
Et Charles septiesme, le Bon?.
Mais ou est le preux Charlemaigne!

Semblablement, le roy Scotiste, Qui
demy-face eut, ce dit-on, Vermeille
comme une amathiste Depuys le front
jusqu’au menton ? Le roy de Chypre,
de renom;
Helas! et le bon roy d’Espaigne,
Duquel je ne sçay pas le nom ?...
Mais ou est le preux Charlemaigne!

D’en plus parler je me desiste;
Ce n’est que toute abusion.
Il n’est qui contre mort resiste,
Ne qui treuve provision.
Encor fais une question:
Lancelot, le roy de Behaigne,
Ou est-il ? Ou est son tayon?.
Mais ou est le preux Charlemaigne!

ENVOI.
Ou est Claquin, le bon Breton?
Ou le comte Daulphin d’Auvergne,
Et le bon feu duc d’Alençon?.
Mais ou est le preux Charlemaigne!


BALLADE
DES DAMES DU TEMPS JADIS


Dictes moy ou, n’en quel pays,
Est Flora, la belle Romaine;
Archipiada, ne Thais,
Qui fut sa cousine germaine;
Echo, parlant quand bruyt on maine
Dessus riviere ou sus estan,
Qui beauté eut trop plus qu’humaine?
Mais ou sont les neiges d’antan!

Ou est la tres sage Helois,
Pour qui fut chastré et puis moyne
Pierre Esbaillart a Sainct-Denys?
Pour son amour eut cest essoyne.
Semblablement, ou est la royne
Qui commanda que Buridan Fust
jetté en ung sac en Seine? Mais ou
sont les neiges d’antan!

La royne Blanche comme ung lys,
Qui chantoit a voix de sereine;
Berthe au grand pied, Bietris, Allys;
Harembourges, qui tint le Mayne,
Et Jehanne, la bonne Lorraine,
Qu’Anglois bruslerent a Rouen;
Ou sont-ilz, Vierge souveraine?.
Mais ou sont les neiges d’antan!

ENVOI
Prince, n’enquerrez de sepmaine Ou
elles sont, ne de cest an,
Qu’a ce refrain ne vous remaine:
Mais ou sont les neiges d’anten?



BALLADE
A ce propos, en vieil françois


Mais ou sont ly sainctz apostoles,
D’aulbes vestuz, d’amys coeffez, Qui
sont ceincts de sainctes estoles, Dont
par le col prent ly mauffez,
De maltalent tout eschauffez?
Aussi bien meurt filz que servans;
De ceste vie sont bouffez:
Autant en emporte ly vens.
Voire, ou sont de Constantinobles
L’emperier aux poings dorez,
Ou de France ly roy tresnobles,
Sur tous autres roys decorez,
Qui, pour ly grand Dieux adorez, Bastist
eglises et convens ?
S’en son temps il fut honorez, Autant en
emporte ly vens.

Ou sont de Vienne et de Grenobles Ly
Daulphin, ly preux, ly senez ?
Ou, de Dijon, Sallins et Dolles,
Ly sires et ly filz aisnez?
Ou autant de leurs gens privez, Heraulx,
trompettes, poursuyvans ? Ont-ilz bien
bouté soubz le nez?... Autant en
emporte ly vens.

ENVOI
Princes a mort sont destinez,
Et tous autres qui sont vivans;
S’ils en sont coursez ou tennez,
Autant en emporte ly vens.


LES REGRETS
DE LA BELLE HEAULMIÈRE


Advis m’est que j’oy regretter La belle
qui fut heaulmiere,
Soy jeune fille souhaitter Et parler en
ceste maniere:
Ha! vieillesse felonne et fiere,
Pourquoy m’as si tost abatue? Qui me
tient que je ne me fiere, Et qu’a ce coup
je ne me tue?
Tollu m’as ma haulte franchise Que beauté
m’avoit ordonné Sur clercz, marchans et gens
d’Eglise: Car alors n’estoit homme né Qui
tout le sien ne m’eust donné, Quoy qu’il en
fust des repentailles, Mais que luy eusse
abandonné Ce que reffusent truandailles.

A maint homme l’ay reffusé, Qui
n’estoit a moy grand saigesse, Pour
l’amour d’ung garson rusé, Auquel
j’en feiz grande largesse. A qui que
je feisse finesse,
Par m’ame, je l’amoye bien!
Or ne me faisoit que rudesse,
Et ne m’amoyt que pour le mien.

Ja ne me sceut tant detrayner,
Fouller au piedz, que ne l’aymasse,
Et m’eust-il faict les rains trayner,
S’il m’eust dit que je le baisasse Et que tous
mes maux oubliasse ;
Le glouton, de mal entaché,
M’embrassoit. J’en suis bien plus grasse! Que
m’en reste-il ? Honte et peché.

Or il est mort, passé trente ans,
Et je remains vieille et chenue.
Quand je pense, lasse! au bon temps, Quelle
fus, quelle devenue;
Quand me regarde toute nue,
Et je me voy si tres-changée,
Pauvre, seiche, maigre, menue,
Je suis presque toute enragée.

"Qu’est devenu ce front poly,
Ces cheveulx blonds, sourcilz voultyz, Grand
entr’oil, le regard joly,
Dont prenoye les plus subtilz;
Ce beau nez droit, grand ne petiz;
Ces petites joinctes oreilles,
Menton fourchu, cler vis traictis,
Et ces belles levres vermeilles?
"Ces gentes espaules menues,
Ces bras longs et ces mains tretisses ;
Petitz tetins, hanches charnues, Eslevées,
propres, faictisses A tenir amoureuses
lysses;
Ces larges reins, ce sadinet,
Assis sur grosses fermes cuysses,
Dedans son joly jardinet?

Le front ridé, les cheveulx gris,
Les sourcilz cheuz, les yeulx estainctz,
Qui faisoient regars et ris,
Dont maintz marchans furent attaincts;
Nez courbé, de beaulté loingtains;
Oreilles pendans et moussues;
Le vis pally, mort et destaincts; Menton
foncé, levres peaussues:

C’est d’humaine beauté l’yssues! Les
bras courts et les mains contraictes, Les
espaulles toutes bossues; Mammelles,
quoy ! toutes retraictes; Telles les
hanches que les tettes.
Du sadinet, fy! Quant des cuysses,
Cuysses ne sont plus, mais cuyssettes
Grivelées comme saulcisses.

Ainsi le bon temps regretons Entre
nous, pauvres vieilles sottes, Assises bas,
a croppetons,
Tout en ung tas comme pelottes,
A petit feu de chenevottes,
Tost allumées, tost estainctes;
Et jadis fusmes si mignottes!.
Ainsi en prend a maintz et maintes.



BALLADE DE LA BELLE HEAULMIÈRE
AUX FILLES DE JOIE

Or y pensez, belle Gantiere,
Qui m’escoliere souliez estre,
Et vous, Blanche la Savetiere,
Ores est temps de vous congnoistre.
Prenez a dextre et a senestre;
N’espargnez homme, je vous prie:
Car vieilles n’ont ne cours ne estre,
Ne que monnoye qu’on descrie.

Et vous, la gente Saulcissiere, Qui
de dancer estes adextre; Guillemette
la Tapissiere,
Ne mesprenez vers vostre maistre;
Tous vous fauldra clorre fenestre,
Quand deviendrez vieille, flestrie;
Plus ne servirez qu’un vieil prebstre,
Ne que monnoye qu’on descrie.

Jehanneton la Chaperonniere,
Gardez qu’ennuy ne vous empestre;
Katherine la Bouchiere,
N’envoyez plus les hommes paistre:
Car qui belle n’est, ne perpetre Leur
bonne grace, mais leur rie. Laide
vieillesse amour n’impetre,
Ne que monnoye qu’on descrie.

ENVOI.
Filles, veuillez vous entremettre
D’escouter pourquoy pleure et crie
C’est que ne puys remede y mettre,
Ne que monnoye qu’on descrie.



BALLADE
QUE VILLON FEIT
A LA REQUESTE DE SA MÈRE, POUR PRIER
NOSTRE-DAME

Dame du ciel, regente terrienne,
Emperiere des infernaulx palux, Recevez-moy,
vostre humble chrestienne, Que comprinse soye
entre voz esleuz,
Ce non obstant qu’oncques rien ne valuz.
Les biens de vous, ma dame et ma maistresse,
Sont trop plus grans que ne suis pecheresse, Sans
lesquelz biens ame ne peult merir N’avoir les
cieulx, je n’en suis jengleresse.
En ceste foy je vueil vivre et mourir.

A vostre Filz dictes que je suis sienne;
Que de luy soyent mes pechez aboluz:
Pardonnés moi comme a l’Egyptienne,
Ou comme il feit au clerc Theophilus,
Lequel par vous fut quitte et absoluz,
Combien qu’il eust au diable faict
promesse. Preservez-moy, que je ne face
cesse; Vierge, pourtant, me vouilliés
impartir Le sacrement qu’on celebre a la
messe.
En ceste foy je vueil vivre et mourir.

Femme je suis povrette et ancienne,
Ne riens ne sçay; oncques lettre ne leuz; Au
monstier voy dont suis parroissienne Paradis
painct, ou sont harpes et luz,
Et ung enfer ou damnez sont boulluz: L’ung me
faict paour, l’autre joye et liesse. La joye avoir
fais-moy, haulte Deesse,
A qui pecheurs doivent tous recourir, Comblez
de foy, sans faincte ne paresse. En ceste foy je
vueil vivre et mourir.

ENVOI
Vous portastes, Vierge, digne princesse, JESUS
regnant, qui n’a ne fin ne cesse.
Le Tout-Puissant, prenant nostre foiblesse,
Laissa les cieulx et nous vint secourir; Offrist a
mort sa tres clere jeunesse; Nostre Seigneur tel
est, tel le confesse.
En ceste foy je vueil vivre et mourir.



BALLADE
DE VILLON A S’AMYE


Faulse beaulte, qui tant me couste cher.
Rude en effect, hypocrite doulceur ; Amour
dure, plus que fer, a mascher ; Nommer que
puis de ma deffaçon soeur, Cherme felon, la
mort d’ung povre cueur, Orgueil mussé, qui
gens met au mourir ; Yeulx sans pitié! ne
veult droicte rigueur, Sans empirer, ung
pauvre secourir?

Mieulx m’eust valu avoir esté crier Ailleurs secours,
c’eust esté mon bonheur : Rien ne m’eust sceu hors
de ce fait chasser ; Trotter m’en fault en fuyte a
deshonneur. Haro, haro, le grand et le mineur!
Et qu’est cecy ? mourray, sans coup ferir,
Ou pitié veult, selon ceste teneur,
Sans empirer, ung povre secourir.

Ung temps viendra, qui fera desseicher,
Jaulnir, flestrir, vostre espanie fleur:
Je m’en risse, se tant peusse marcher,
Mais nenny : lors (ce seroit donc foleur)
Vieil je seray ; vous, laide, et sans couleur.
Or, beuvez fort, tant que ru peult courir. Ne
donnez pas a tous ceste douleur,
Sans empirer, ung povre secourir.

ENVOI.
Prince amoureux, des amans le greigneur,
Vostre mal gré ne vouldroye encourir;
Mais tout franc cueur doit, par Nostre Seigneur,
Sans empirer, ung povre secourir.



LAY OU PLUSTOST RONDEAU

MORT, j’appelle de ta rigueur, Qui m’as ma
maistresse ravie,
Et n’es pas encore assouvie,
Se tu ne me tiens en langueur. Onc puis
n’euz force ne vigueur; Mais que te nuysoit-
elle en vie, Mort?

Deux estions, et n’avions qu’ung cueur; S’il
est mort, force est que devie,
Voire, ou que je vive sans vie,
Comme les images, par cueur,
Mort!



BALLADE ET ORAISON

Pere Noé, qui plantastes la vigne;
Vous aussi, Loth, qui bustes au rocher,
Par tel party qu'Amour, qui gens engigne,
De vos filles si vous feit approcher,
Pas ne le dy pour le vous reprocher,
Architriclin, qui bien sceustes cest art,
Tous trois vous pry qu'o vous veuillez percher
L'ame du bon feu maistre Jehan Cotard!

Jadis extraict il fut de vostre ligne,
Luy qui beuvoit du meilleur et plus cher;
Et ne deust-il avoir vaillant ung pigne,
Certes, sur tous, c'estoit un bon archer; On
ne luy sceut pot des mains arracher, Car de
bien boire oncques ne fut faitard. Nobles
seigneurs, ne souffrez empescher L'ame du
bon feu maistre Jehan Cotard!

Comme un viellart qui chancelle et trepign L'ay
veu souvent, quand il s'alloit coucher; Et une
foys il se feit une bigne,
Bien m'en souvient, a l'estal d'ung boucher.
Brief, on n’eust sçeu en ce monde chercher
Meilleur pion, pour boire tost et tard.
Faictes entrer quand vous orrez hucher
L’ame du bon feu maistre Jehan Cotard.

ENVOI.
Prince, il n’eust sçeu jusqu’a terre cracher;
Tousjours crioyt: Haro, la gorge m’ard!
Et si ne sceut oncq sa soif estancher,
L’ame du bon feu maistre Jehan Cotard.



BALLADE
Que Villon donna
à un gentilhomme, nouvellement marié, pour l’envoyer à son espouse, par luy conquise à l’espée.

Au poinct du jour, que l’esprevier se bat, Meu
de plaisir et par noble coustume,
Bruyt il demaine et de joye s’esbat,
Reçoit son per et se joint a la plume:
Ainsi vous vueil, a ce desir m’allume.
Joyeusement ce qu’aux amans bon semble.
Sachez qu’Amour l’escript en son volume, Et
c’est la fin pourquoy sommes ensemble.

Dame serez de mon cueur, sans debat,
Entierement, jusques mort me consume. Laurier
soüef qui pour mon droit combat, Olivier franc,
m’ostant toute amertume. Raison ne veult que je
desaccoustume,
Et en ce vueil avec elle m’assemble.
De vous servir, mais que m’y accoustume; Et
c’est la fin pourquoy sommes ensemble.

Et qui plus est, quand dueil sur moy s’embat, Par
fortune qui sur moy si se fume,,
Vostre doulx oil sa malice rabat,
Ne plus ne moins que le vent faict la fume.
Si ne perds pas la graine que je sume En vostre
champ, car le fruict me ressemble: Dieu
m’ordonne que le fouysse et fume;
Et c’est la fin pourquoy sommes ensemble.

ENVOI.
Princesse, oyez ce que cy vous resume : Que
le mien cueur du vostre desassemble Ja ne
sera: tant de vous en presume;
Et c’est la fin pourquoy sommes ensemble.



BALLADE

En reagal, en arsenic rocher,
En orpigment, en salpestre et chaulx vive;
En plomb boillant, pour mieulx les esmorcher; En
suif et poix, destrampez de lessive Faicte
d’estronts et de pissat de Juifve;
En lavaille de jambes a meseaulx;
En raclure de piedz et vieulx houseaulx;
En sang d’aspic et drogues venimeuses;
En fiel de loups, de regnards et blereaux, Soient
frittes ces langues envieuses!

En cervelle de chat qui hayt pescher,
Noir, et si vieil qu’il n’ait dent en gencive;
D’ung vieil mastin, qui vault bien aussi cher
Tout enragé, en sa bave et salive;
En l’escume d’une mulle poussive,
Detrenchée menu a bons ciseaulx;
En eau ou ratz plongent groings et museaulx,
Raines, crapauds, telz bestes dangereuses, Serpens,
lezards, et telz nobles oyseaulx, Soient frittes ces
langues envieuses!

En sublimé, dangereux a toucher;
Et au nombril d’une couleuvre vive;
En sang qu’on mect en poylettes secher,
Chez ces barbiers, quand plaine lune arrive, Dont
l’ung est noir, l’autre plus vert que cive,
En chancre et fix, et en ces ords cuveaulx Ou
nourrices essangent leurs drappeaulx;
En petits baings de filles amoureuses Qui
n’entendent qu’a suivre les bordeaulx, Soient
frittes ces langues envieuses!

ENVOI.
Prince, passez tous ces friands morceaux,
S’estamine n’avez, sacs ou bluteaux, Parmy le
fons d’unes brayes breneuses; Mais, paravant,
en estronts de pourceaulx Soient frittes ces
langues envieuses!



BALLADE
Intitulée:
Les Contredictz de Franc-Gontier


Sur mol duvet assis, ung gras chanoine, Lez ung
brasier, en chambre bien nattée, A son costé
gisant dame Sydoine, Blanche, tendre, pollie et
attaintée: Boire ypocras, a jour et a nuyctee,
Rire, jouer, mignonner et baiser,
Et nud a nud, pour mieulx des corps s’ayser,
Les vy tous deux, par un trou de mortaise:
Lors je congneuz que, pour dueil appaiser,
Il n’est tresor que de vivre a son aise.

Se Franc-Gontier et sa compaigne Heleine
Eussent tousjours tel douce vie hantée,
D’oignons, civetz, qui causent forte alaine,
N’en comptassent une bise tostée.
Tout leur mathon, ne toute leur potée,
Ne prise ung ail, je le dy sans noysier.
S’ilz se vantent coucher soubz le rosier,
Ne vault pas mieulx lict costoye de chaise?
Qu’en dictes-vous ? Faut-il a ce muser?
Il n’est tresor que de vivre a son aise.

De gros pain bis vivent, d’orge, d’avoine, Et
boivent eau, tout au long de l’année. Tous les
oyseaulx d’icy en Babyloine A tel escot une
seule journée Ne me tiendroient, non une
matinée.
Or s’esbate, de par Dieu, Franc-Gontier,
Helene o luy, soubz le bel esglantier;
Si bien leur est, n’ay cause qu’il me poise;
Mais, quoy qu’il soit du laboureux mestier, Il
n’est tresor que de vivre a son aise.

ENVOI.
Prince, jugez, pour tous nous accorder.
Quant est a moy, mais qu’a nul n’en desplaise,
Petit enfant, j’ay ouy recorder
Qu’il n’est tresor que de vivre a son aise.



BALLADE
DES FEMMES DE PARIS


Quoy qu’on tient belles langagieres
Florentines, Veniciennes,
Assez pour estre messaigieres,
Et mesmement les anciennes;
Mais, soient Lombardes, Rommaines,
Genevoises, a mes perilz, Piemontoises,
Savoysiennes,
Il n’est bon bec que de Paris.

De tres beau parler tiennent chaires, Ce
dit-on, les Napolitaines,
Et que sont bonnes cacquetoeres
Allemanses et Bruciennes;
Soient Grecques, Egyptiennes,
De Hongrie ou d’autre pays,
Espaignolles ou Castellannes,
Il n’est bon bec que de Paris.

Brettes, Suysses, n’y sçavent gueres, Ne
Gasconnes et Tholouzaines;
Du Petit-Pont deux harangeres Les
concluront, et les Lorraines,
Anglesches ou Callaisiennes,
(Ay je beaucoup de lieux compris?)
Picardes, de Valenciennes;
Il n’est bon bec que de Paris.

ENVOI.
Prince, aux dames parisiennes De bien
parler donnez le prix;
Quoy qu’on die d’Italiennes,
Il n’est bon bec que de Paris.



BALLADE
DE VILLON ET DE LA GROSSE MARGOT


Se j’ayme et sers la belle de bon haict,
M’en devez-vous tenir a vil ne sot?
Elle a en soy des biens a fin souhaict.
Pour son amour ceings bouclier et passot. Quand
viennent gens, je cours et happe un pot: Au vin
m’en voys, sans demener grand bruyt.
Je leur tendz eau, frommage, pain et fruict,
S’ils payent bien, je leur dy que bien stat:
Retournez cy, quand vous serez en ruyt,
En ce bourdel ou tenons nostre estat!

Mais, tost apres, il y a grant deshait,
Quand sans argent s’en vient coucher Margot;
Veoir ne la puis; mon cueur a mort la hait.
Sa robe prens, demy-ceinct et surcot:
Si luy prometz qu’ilz tiendront pour l’escot. Par les
costez si se prend, l’Antechrist Crie, et jure par la
mort Jesuchrist,
Que non fera. Lors j’enpongne ung esclat, Dessus
le nez luy en fais ung escript,
En ce bourdel ou tenons nostre estat.

Puis paix se faict, et me lasche ung gros pet Plus
enflée qu’ung venimeux scarbot.
Riant, m’assiet le poing sur mon sommet,
Gogo me dit, et me fiert le jambot.
Tous deux yvres, dormons comme ung sabot; Et,
au reveil, quand le ventre luy bruyt,
Monte sur moy, qu’el ne gaste son fruit.
Soubz elle geins ; plus qu’ung aiz me faict plat; De
paillarder tout elle me destruict,
En ce bourdel ou tenons nostre estat.

ENVOI.
Vente, gresle, gelle, j’ay mon pain cuict!
Je suis paillard, la paillarde me suit.
Lequel vault mieux, chascun bien s’entresuit.
L’ung l’autre vault: c’est a mau chat mau rat.
Ordure amons, ordure nous affuyt.
Nous deffuyons honneur, il nous deffuyt,
En ce bourdel ou tenons nostre estat.



BELLE LEÇON
DE VILLON, AUX ENFANS PERDUZ


Beaux enfans, vous perdez la plus Belle rose
de vo chapeau,
Mes clers apprenans comme glu;
Se vous allez a Montpippeau Ou a Ruel,
gardez la peau:
Car, pour s’esbatre en ces deux lieux,
Cuydant que vaulsist le rappeau,
La perdit Colin de Cayeulx.

Ce n’est pas ung jeu de trois mailles, Ou va
corps, et peut-estre l’ame:
S’on perd, rien n’y sont repentailles, Qu’on
ne meure a honte et diffame ; Et qui gaigne,
n’a pas a femme Dido la royne de Cartage.
L’homme est donc bien fol et infame, Qui,
pour si peu, couche tel gage.

Qu’ung chascun encore m’escoute: On dit,
et il est verité,
Que charretée se boyt toute,
Au feu l’yver, au bois l’esté.
S’argent avez, il n’est enté;
Mais le despendez tost et viste. Qui en
voyez-vous herité?
Jamais mal acquest ne proffite.



BALLADE
DE BONNE DOCTRINE

A ceux de mauvaise vie.

Car ou soyes porteur de bulles, Pipeur
ou hazardeur de dez,
Tailleur de faulx coings, tu te brusles,
Comme ceux qui sont eschaudez,
Traistres pervers, de foy vuydez; Soyes
larron, ravis ou pilles:
Ou en va l’acquest, que cuydez? Tout
aux tavernes et aux filles.

Ryme, raille, cymballe, luttes, Comme
folz, faintis, eshontez;
Farce, broille, joue des flustes;
Fais, es villes et es cités,
Fainctes, jeux et moralitez;
Gaigne au berlan, au glic, aux quilles:
Ou s’en va tout? Or escoutez:
Tout aux tavernes et aux filles.

De telz ordures te reculles;
Laboure, fauche champs et prez;
Serz et panse chevaulx et mulles,
S’aucunement tu n’es lettrez;
Assez auras, se prens en grez.
Mais, se chanvre broyes ou tilles,
Ou tend ton labour qu’as ouvrez?
Tout aux tavernes et aux filles.

ENVOI.
Chausses, pourpoinctz esguilletez,
Robes, et toutes vos drapilles,
Ains que cessez, vous porterez Tout aux
tavernes et aux filles.



LAYS

Au retour de dure prison,
Ou j’ay laissé presque la vie, Se Fortune a sur moy
envie, Jugez s’elle fait mesprison!
Il me semble que, par raison, Elle deust bien estre
assouvie, Au retour.

Cecy plain est de desraison, Qui vueille que de tout
desvie; Plaise a Dieu que l’ame ravie En soit,
lassus, en sa maison, Au retour!
 

RONDEAU

Repos eternel donne à cil,
Lumière, clarté perpétuelle,
Qui vaillant plat ny escuelle N’eut oncques,
n’ung brin de percil. Il fut rez, chef, barbe,
sourcil, Comme ung navet qu’on ree et
pelle. Repos eternel donne à cil.

Rigueur le transmit en exil,
Et luy frappa au cul la pelle, Nonobstant
qu’il dist : J’en appelle ! Qui n’est pas
terme trop subtil. Repos eternel donne à cil.



BALLADE

Par laquelle Villon crye mercy a chascun.
A Chartreux, aussi Celestins,
A mendians et aux devotes,
A musars et cliquepatins,
Servantes et filles mignottes,
Portant surcotz et justes cottes;
A cuyderaulx d’amours transis, Chaussans
sans meshaing fauves bottes, Je crye a
toutes gens merciz!


A fillettes monstrans tetins,
Pour avoir plus largement hostes; A
ribleurs meneurs de butins,
A basteleurs traynans marmottes, A folz
et folles, sotz et sottes,
Qui s’en vont sifflant cinq et six; A
veufves et a mariottes,
Je crye a toutes gens merciz!

Sinon aux trahistres chiens mastins, Qui
m’ont fait ronger dures crostes Et boire
eau maintz soirs et matins, Qu’ores je
ne crains pas trois crottes. Je feisse pour
eulx petz et rottes;
Je ne puis, car je suis assis.
Bien fort, pour eviter riottes,
Je crye a toutes gens, merciz!

ENVOI.
Qu’on leur froisse les quinze costes De
gros mailletz, fortz et massis,
De plombée et de telz pelottes.
Je crye a toutes gens merciz!



BALLADEE
POUR SERVIR DE CONCLUSION


Icy se clost le Testament Et finist du
pouvre Villon.
Venez a son enterrement,
Quant vous orrez le carillon, Vestuz
rouges com vermillon, Car en amours
mourut martir ; Ce jura-il sur son
coullon Quand de ce monde voult
partir.

Et je croy bien que pas n’en ment, Car
chassié fut comme un soullon
De ses amours hayneusement,
Tant que, d’icy a Roussillon,
Brosses n’y a ne brossillon,
Qui n’eust, ce dit-il sans mentir, Ung
lambeau de son cotillon, Quand de ce
monde voult partir.

Il est ainsi, et tellement,
Quand mourut n’avoit qu’un haillon.
Qui plus? En mourant, mallement
L’espoignoit d’amours l’esguillon; Plus
agu que le ranguillon D’un baudrier luy
faisoit sentir,
C’est de quoy nous esmerveillon,
Quand de ce monde voult partir.

ENVOI.
Prince, gent comme esmerillon,
Saichiez qu’il fist, au departir:
Ung traict but de vin morillon,
Quand de ce monde voult partir.


FIN DU GRAND TESTAMENT.


"L'Épitaphe de Villon ou
"Ballade des pendus"


Frères humains, qui après nous vivez,
N'ayez les coeurs contre nous endurcis,
Car, si pitié de nous pauvres avez,
Dieu en aura plus tôt de vous mercis.
Vous nous voyez ci attachés, cinq, six:
Quant à la chair, que trop avons nourrie,
Elle est piéça dévorée et pourrie,
Et nous, les os, devenons cendre et poudre.
De notre mal personne ne s'en rie ;
Mais priez Dieu que tous nous veuille absoudre!

Se frères vous clamons, pas n'en devez
Avoir dédain, quoique fûmes occis
Par justice. Toutefois, vous savez
Que tous hommes n'ont pas bon sens rassis.
Excusez-nous, puisque sommes transis,
Envers le fils de la Vierge Marie,
Que sa grâce ne soit pour nous tarie,
Nous préservant de l'infernale foudre.
Nous sommes morts, âme ne nous harie,
Mais priez Dieu que tous nous veuille absoudre!

La pluie nous a débués et lavés,
Et le soleil desséchés et noircis.
Pies, corbeaux nous ont les yeux cavés,
Et arraché la barbe et les sourcils.
Jamais nul temps nous ne sommes assis
Puis çà, puis là, comme le vent varie,
A son plaisir sans cesser nous charrie,
Plus becquetés d'oiseaux que dés à coudre.
Ne soyez donc de notre confrérie ;
Mais priez Dieu que tous nous veuille absoudre!

Prince Jésus, qui sur tous a maistrie,
Garde qu'Enfer n'ait de nous seigneurie:
A lui n'ayons que faire ne que soudre.
Hommes, ici n'a point de moquerie ;
Mais priez Dieu que tous nous veuille absoudre!



PRÉLIMINAIRE QUATRE "
BALLADE SAPPHO"

La Ballade Sappho comme la Ballade de la mauvaise réputation sont une réminiscence de la Ballade des pendus du médiéval homosexuel François Villon. Le saphisme est ici convoqué pour rappeler ironiquement le don de la lyre mais surtout la part féminine du moi profondément bisexuel. L'alexandrin leitmotiv verlainien "Je suis pareil à la Grande Sappho" rappelle le vers baudelairien de l'élu auto-proclamé : "Car Lesbos m'a choisi entre tous sur la terre". L'aîné Charles, entouré volontiers de tribades, s'identifie au gardien de "l'archipel" et du "rite" lesbiens alors que Paul s'identifie à Sappho elle-même. Verlaine préfčre le titre de "grande Sappho" au classique et antique qualificatif de "mâle Sappho" . Ainsi Paul Verlaine ironise sur sa propre nature féminine que détient tout être sexué. La double personnalité du počte et du proxénčte verlainien est mise ironiquement en parallčle avec celle de la poétesse, professeur d'une école lyrique confondue avec la courtisane, amoureuse de Phaon.



BALLADE SAPPHO

Ma douce main de maîtresse et d'amant
Passe et rit sur ta chčre chair en fête,
Rit et jouit de ton jouissement.
Pour la servir tu sais bien qu'elle est faite,
Et ton beau corps faut que je le dévête
Pour l'enivrer sans fin d'un art nouveau
Toujours dans la caresse toujours prête.
Je suis pareil à la grande Sappho.
Laisse ma tête errant et s'abîmant
A l'aventure, un peu farouche, en quête
D'ombre et d'odeur et d'un travail charmant
Vers les saveurs de ta gloire secrčte.
Laisse rôder l'âme de ton počte
Partout par là, champ ou bois, mont ou vau,
Comme tu veux et si je le souhaite
Je suis pareil à la grande Sappho.
Je presse alors tout ton corps goulûment,
Toute ta chair contre mon corps d'athlčte
Qui se bande et s'amollit par moment,
Heureux du triomphe et de la défaite
En ce conflit du cœur et de la tête.
Pour la stérile étreinte où le cerveau
Vient faire enfin la nature complčte
Je suis pareil à la grande Sappho.
Envoi
Prince ou princesse, honnête ou malhonnête,
Qui qu'en grogne et quel que soit son niveau,
Trop sur počte ou divin proxénčte,
Je suis pareil à la grande Sappho.



Le Moyenâgeux de Georges Brassens

Le seul reproche au demeurant
Qu’aient pu mériter mes parents
C’est d’avoir pas joué plus tôt
Le jeu de la bête à deux dos
Je suis né même pas bâtard
Avec cinq sičcles de retard
Pardonnez-moi, Prince, si je
Suis foutrement moyenâgeux

Ah que n’ai-je vécu bon sang
Entre quatorze et quinze cent
J’aurais retrouvé mes copains
Au trou de la pomme de pin
Tous les beaux parleurs de jargon
Tous les promis de Montfaucon
Les plus illustres seigneuries
Du royaume de truanderie

Aprčs une franche repue
J’eusse aimé toute honte bue
Aller courir le cotillon
Sur les pas de François Villon
Troussant la gueuse et la forçant
Au cimetičr’ des Innocents
Mes amours de ce sičcle-ci
N’en aient aucune jalousie

J’eusse aimé le corps féminin
Des nonnettes et des nonnains
Qui dans ces jolis temps bénis
Ne disaient pas toujours nenni
Qui faisaient le mur du couvent
Qui, Dieu leur pardonne souvent,
Comptaient les baisers s’il vous plaît
Avec des grains de chapelet

Ces p’tit’s sœurs trouvant qu’à leur goût
Quatre évangiles c’est pas beaucoup
Sacrifiaient à un de plus
L’évangile selon Vénus
Témoin l’abbesse de Pourras
Qui fut, qui reste, et restera
La plus glorieuse putain
De moine du quartier latin

A la fin les anges du guet
M’auraient conduit sur le gibet
Je serais mort jambes en l’air
Sur la veuve patibulaire
En arrosant la mandragore
L’herbe aux pendus qui revigore
En bénissant avec les pieds
Les ribaudes apitoyées

Hélas tout ça c’est des chansons
Il faut se faire une raison
Les choux-fleurs poussent à présent
Sur le charnier des Innocents
Le trou de la pomme de pin
N’est plus qu’un bar américain
Y a quelque chose de pourri
Au royaume de truanderie

Je mourrai pas à Montfaucon
Mais dans un lit comme un vrai con
Je mourrai pas même pendard
Avec cinq sičcles de retard
Ma derničre parole soit
Quelques vers de maître François
Et que j’emporte entre les dents
Un flocon des neiges d’antan

Ma derničre parole soit
Quelques vers de maître François

Pardonnez-moi, Prince, si je
Suis foutrement moyenâgeux
http://perso.orange.fr/saphisme/s19/verlaine.html

 Klikni na VERŠE testamentu

Testament

.

Odkazy a zdroje: http://fr.wikisource.org/wiki/Le_Grand_Testament
http://www.lartscene.com/reflet.php?id_theme=47
http://en.wikipedia.org/wiki/Parlement 
Wikipédia Francia: http://en.wikipedia.org/wiki/François_Villon 
http://www.ehess.fr/centres/grihl/Textes/Nedelec%20Cl/Argot/1-Lecteur%20d'argot.htm 
http://en.wikipedia.org/wiki/Fran%C3%A7ois_Villon
písmo:  A page from Villon's Le grand testament. Kungliga biblioteket in Stockholm, Sweden
http://fr.wikipedia.org/wiki/Ballade_des_pendus
http://fr.wikipedia.org/wiki/Ballade_des_pendus
http://kubrickpoems.blogspot.com/2009/04/blog-post_28.html
http://orgelimstephansdom.at/?p=3506   
http://lib.ru/POEZIQ/VIJON/ballady.txt
http://centercep.ru/stati/9-nashi-lyubimye-stihi/181-fransua-viyon.html
http://en.allexperts.com/q/German-Language-1585/2009/2/Ballade-auf-den-Dichter.htm
Balady: http://fr.wikipedia.org/wiki/Fran%C3%A7ois_Villon
http://fr.wikipedia.org/wiki/Ballade_des_pendus  
http://fr.wikipedia.org/wiki/Litt%C3%A9rature_m%C3%A9di%C3%A9vale_fran%C3%A7aise
http://fr.wikipedia.org/wiki/Coquillard
http://fr.wikipedia.org/wiki/Le_Lais  
http://commons.wikimedia.org/wiki/Fran%C3%A7ois_Villon?uselang=fr
http://fr.wikisource.org/wiki/Fran%C3%A7ois_Villon
Kniha:  ; Kniha v originále z roku 1901: ; Originál:
Kniha z roku 1923: ; Kniha F.Villon:   ;  Kniha Ouvres de François Villon Thuasne 1923 :
http://www.flickr.com/photos/28768839@N00/3002702493/ 
http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Francois_Villon_1489.jpg?uselang=fr
http://fr.wikipedia.org/wiki/Fichier:Mort_de_Roland.jpg
http://fr.wikipedia.org/wiki/Fichier:PendusVillon.jpg
http://fr.wikipedia.org/wiki/Fichier:Villon16.jpg
http://fr.wikipedia.org/wiki/Fichier:Villon19.jpg  
http://fr.wikipedia.org/wiki/Fichier:BNMsFr2643FroissartFol97vExecHughDespenser.jpg
http://fr.wikipedia.org/wiki/Fichier:Baiser1.jpg 
http://fr.wikipedia.org/wiki/Fichier:Jacquemart_de_Hesdin_001.jpg
http://fr.wikipedia.org/wiki/Fichier:BodleianDouce195Folio1rGuillaumeDeLorris.jpg
Fichier:Le Livre du cœur d'amour épris3 
http://fr.wikipedia.org/wiki/Gabrielle_Fontan
http://fr.wikipedia.org/wiki/Fichier:Pisanello_010.jpg
http://fr.wikipedia.org/wiki/Fran%C3%A7ois_Villon 
http://fr.wikipedia.org/wiki/Fichier:Clusone_danza_macabra_detail.jpg
http://fr.wikipedia.org/wiki/Fichier:Villon35.jpg

Villon Francois

Франсуа Вийон
ВИЙОН (Villon) Франсуа (наст. имя и фамилия Франсуа де Монкорбье, Montcorbier) (1431, Париж — после 1463), выдающийся французский поэт позднего Средневековья.

Франсуа Вийон.
От жажды умираю над ручьем,
Смеюсь сквозь слезы и тружусь играя,
Куда бы ни пошел, везде мой дом,
Чужбина мне – страна моя родная.
Мне из людей всего понятней тот,
Кто лебедицу вороном зовет.
Я сомневаюсь в явном, верю чуду.
Нагой, как червь, пышнее всех господ,
Я всеми принят, изгнан отовсюду.

Я скуп и расточителен во всем,
Я жду и ничего не ожидаю,
Я нищ, и я кичусь своим добром.
Трещит мороз – я вижу розы мая.
Долина слез мне радостнее рая.
Зажгут костер – и дрожь меня берет,
Мне сердце отогреет только лед.
Запомню шутку я и вдруг забуду,
И для меня презрение – почет,
Я всеми принят, изгнан отовсюду.

Не вижу я , кто бродит под окном,
Но звезды в небе ясно различаю.
Я ночью бодр и засыпаю днем.
Я по земле с опаскою ступаю,
Не вехам, а туману доверяю.
Глухой меня услышит и поймет.
И для меня полыни горше мед.
Но как понять, где правда, где причуда?
И сколько истин? Потерял им счет.
Я всеми принят, изгнан отовсюду.

Не знаю, что длиннее – час иль год,
Ручей иль море переходят вброд?
Из рая я уйду, в аду побуду.
Отчаянье мне веру придает.
Я всеми принят, изгнан отовсюду.

 

Франсуа Вийон. Отрывки из "Большого завещания" и баллады

Отрывки из "Большого завещания" и баллады Франсуа Вийона.
Перевод Ильи Эренбурга.

Баллада поэтического состязания в Блуа

От жажды умираю над ручьем.
Смеюсь сквозь слезы и тружусь, играя.
Куда бы ни пошел, везде мой дом,
Чужбина мне - страна моя родная.
Я знаю все, я ничего не знаю.
Мне из людей всего понятней тот,
Кто лебедицу вороном зовет.
Я сомневаюсь в явном, верю чуду.
Нагой, как червь, пышней я Всех господ.
Я всеми принят, изгнан отовсюду.

Я скуп и расточителен во всем.
Я жду и ничего не ожидаю.
Я нищ, и я кичусь своим добром.
Трещит мороз - я вижу розы мая.
Долина слез мне радостнее рая.
Зажгут костер - и дрожь меня берет,
Мне сердце отогреет только лед.
Запомню шутку я и вдруг забуду,
Кому презренье, а кому почет.
Я всеми принят, изгнан отовсюду.

Не вижу я, кто бродит под окном,
Но звезды в небе ясно различаю.
Я ночью бодр, а сплю я только днем.
Я по земле с опаскою ступаю,
Не вехам, а туману доверяю.
Глухой меня услышит и поймет.
Я знаю, что полыни горше мед.
Но как понять, где правда, где причуда?
А сколько истин? Потерял им счет.

Я всеми принят, изгнан отовсюду.
Не знаю, что длиннее - час иль год,
Ручей иль море переходят вброд?
Из рая я уйду, в аду побуду.
Отчаянье мне веру придает.
Я всеми принят, изгнан отовсюду.


Из "Большого завещания"

Я знаю, что вельможа и бродяга,
Святой отец и пьяница поэт,
Безумец и мудрец, познавший благо
И вечной истины спокойный свет,
И щеголь, что как кукла разодет,
И дамы - нет красивее, поверьте,
Будь в ценных жемчугах они иль нет,
Никто из них не скроется от смерти.

Будь то Парис иль нежная Елена,
Но каждый, как положено, умрет.
Дыханье ослабеет, вспухнут вены,
И желчь, разлившись, к сердцу потечет,
И выступит невыносимый пот.
Жена уйдет, и брат родимый бросит,
Никто не выручит, никто не отведет
Косы, которая, не глядя, косит.

Скосила - и лежат белее мела,
Нос длинный заострился, как игла,
Распухла шея, и размякло тело.
Красавица, нежна, чиста, светла,
Ты в холе и довольстве век жила,
Скажи, таков ли твой ужасный жребий -
Кормить собой червей, истлеть дотла?
- Да, иль живой уйти, растаять в небе.


Баллада и молитва

Ты много потрудился, Ной,
Лозу нас научил сажать,
При сыновьях лежал хмельной.
А Лот, отведав кружек пять,
Не мог попять, где дочь, где мать.
В раю вам скучно без угара,
Так надо вам похлопотать
За душу стряпчего Котара.

Он пил, и редко по одной,
Ведь этот стряпчий вам под стать,
Он в холод пил, и пил он в зной,
Он пил, чтоб лечь, он пил, чтоб встать,
То в яму скок, то под кровать.
О, только вы ему под пару,
Словечко надо вам сказать
За душу стряпчего Котара..

Вот он стоит передо мной,
И синяков не сосчитать,
У вас за голубой стеной
Небось вода и тишь да гладь,
Так надо стряпчего позвать,
Он вам поддаст немного жара,
Уж постарайтесь постоять
За душу стряпчего Котара.

Его на небо надо взять,
И там, но памяти по старой,
С ним вместе бочку опростать
За душу стряпчего Котара.


Из жалоб прекрасной оружейницы

Где крепкие, тугие груди?
Где плеч атлас? Где губ бальзам?
Соседи и чужие люди
За мной бежали по пятам,

Меня искали по следам.
Где глаз манящих поволока?
Где тело, чтимое как храм,
Куда приходят издалека?

Гляжу в тоске - на что похожа?
Как шило нос, беззубый рот,
Растрескалась, повисла кожа,
Свисают груди на живот.
Взгляд слезной мутью отдает,
Вот клок волос растет из уха.
Самой смешно - смерть у ворот,
А ты все с зеркалом, старуха.

На корточках усевшись, дуры,
Старухи все, в вечерний час
Мы раскудахчемся, как куры,
Одни, никто не видит нас,
Все хвастаем, в который раз,
Когда, кого и как прельстила.
А огонек давно погас -
До ночи масла не хватило.


Баллада прекрасной оружейницы девушкам легкого поведения

Швея Мари, в твои года
Я тоже обольщала всех.
Куда старухе? Никуда.
А у тебя такой успех.
Тащи ты и хрыча и шкета,
Тащи блондина и брюнета,
Тащи и этого и тех.
Ведь быстро песенка допета,
Ты будешь как пустой орех,
Как эта стертая монета.

Колбасница, ты хоть куда,
Колбасный цех, сапожный цех -
Беги туда, беги сюда,
Чтоб сразу всех и без помех
Но не зевай, покуда лето,
Никем старуха не согрета,
Ни ласки ей и ни утех,
Она лежит одна, отпета,
Как без вина прокисший мех,
Как эта стертая монета.

Ты, булочница, молода,
Ты говоришь - тебе не спех,
А прозеваешь - и тогда
Уж ни прорух, и ни прорех,
И ни подарков, ни букета,
Ни ночи жаркой, ни рассвета,
Ни поцелуев, ни потех,
И ни привета, ни ответа,
А позовешь - так смех и грех,
Как эта стертая монета.

Девчонки, мне теперь не смех,
Старуха даром разодета,
Она как прошлогодний снег,
Как эта стертая монета.


Баллада, в которой Вийон просит у всех пощады

У солдата в медной каске,
У монаха и у вора,
У бродячего танцора,
Что от троицы до пасхи
Всем показывает пляски,
У лихого горлодера,
Что рассказывает сказки,
У любой бесстыжей маски
Шутовского маскарада -
Я у всех прошу пощады.

У девиц, что без опаски,
Без оттяжки, без зазора
Под мостом иль у забора
Потупляют сразу глазки,
Раздают прохожим ласки,
У любого живодера,
Что свежует по указке,-
Я у всех прошу пощады.

Но доносчиков не надо,
Не у них прошу пощады.
Их проучат очень скоро -
Без другого разговора
Для показки, для острастки,
Топором, чтоб знали, гады,
Чтобы люди были рады,
Топором и без огласки.
Я у всех прошу пощады.


Из "Большого завещания"

Я душу смутную мою,
Мою тоску, мою тревогу
По завещанию даю
Отныне и навеки Богу
И призываю на подмогу
Всех ангелов - они придут,
Сквозь облака найдут дорогу
И душу Богу отнесут.

Засим земле, что наша мать,
Что нас кормила и терпела,
Прошу навеки передать
Мое измученное тело,
Оно не слишком раздобрело,
В нем черви жира не найдут,
Но так судьба нам всем велела,
И в землю все с земли придут.


Послание к друзьям

Ответьте горю моему,
Моей тоске, моей тревоге.
Взгляните: я не на дому,
Не в кабаке, не на дороге
И не в гостях, я здесь - в остроге.
Ответьте, баловни побед
Танцор, искусник и поэт,
Ловкач лихой, фигляр хваленый,
Нарядных дам блестящий цвет,
Оставите ль вы здесь Вийона?

Не спрашивайте почему,
К нему не будьте слишком строги,
Сума кому, тюрьма кому,
Кому роскошные чертоги.
Он здесь валяется, убогий,
Постится, будто дал обет,
Не бок бараний на обед,
Одна вода да хлеб соленый,
И сена на подстилку нет,
Оставите ль вы здесь Вийона?

Скорей сюда, в его тюрьму!
Он умоляет о подмоге,
Вы не подвластны никому,
Вы господа себе и боги.
Смотрите - вытянул он ноги,
В лохмотья жалкие одет.
Умрет - вздохнете вы в ответ
И вспомните про время оно,
Но здесь, средь нищеты и бед,
Оставите ль вы здесь Вийона?

Живей, друзья минувших лет!
Пусть свиньи вам дадут совет.
Ведь, слыша поросенка стоны,
Они за ним бегут вослед.
Оставите ль вы здесь Вийона?


Баллада истин наизнанку

Мы вкус находим только в сене
И отдыхаем средь забот,
Смеемся мы лишь от мучений,
И цену деньгам знает мот.
Кто любит солнце? Только крот.
Лишь праведник глядит лукаво,
Красоткам нравится урод,
И лишь влюбленный мыслит здраво.

Лентяй один не знает лени,
На помощь только враг придет,
И постоянство лишь в измене.
Кто крепко спит, тот стережет,
Дурак нам истину несет,
Труды для нас - одна забава,
Всего на свете горше мед,

Коль трезв, так море по колени,
Хромой скорее всех дойдет,
Фома не ведает сомнений,
Весна за летом настает,
И руки обжигает лед.
О мудреце дурная слава,
Мы море переходим вброд,
И лишь влюбленный мыслит здраво.

Вот истины наоборот:
Лишь подлый душу бережет,
Глупец один рассудит право,
И только шут себя блюдет,
Осел достойней всех поет,
И лишь влюбленный мыслит здраво.


Спор между Вийоном и его душою

- Кто это? - Я.- Не понимаю, кто ты?
- Твоя душа. Я не могла стерпеть.
Подумай над собою.- Неохота.
- Взгляни - подобно псу,- где хлеб, где плеть,
Не можешь ты ни жить, ни умереть.
- А отчего? - Тебя безумье охватило.
- Что хочешь ты? - Найди былые силы.
Опомнись, изменись.- Я изменюсь.
- Когда? - Когда-нибудь.- Коль так, мой милый,
Я промолчу.- А я, я обойдусь.

- Тебе уж тридцать лет.- Мне не до счета.
- А что ты сделал? Будь умнее впредь.
Познай! - Познал я все, и оттого-то
Я ничего не знаю. Ты заметь,
Что нелегко отпетому запеть.
- Душа твоя тебя предупредила.
Но кто тебя спасет? Ответь.- Могила.
Когда умру, пожалуй, примирюсь.
- Поторопись.- Ты зря ко мне спешила.
- Я промолчу.- А я, я обойдусь.

- Мне страшно за тебя.- Оставь свои заботы.
- Ты - господин себе.- Куда себя мне деть?
- Вся жизнь - твоя.- Ни четверти, ни сотой.
- Ты в силах изменить.- Есть воск и медь.
- Взлететь ты можешь.- Нет, могу истлеть.
- Ты лучше, чем ты есть.- Оставь кадило.
- Взгляни на небеса.- Зачем? Я отвернусь.
- Ученье есть.-Но ты не научила.
- Я промолчу.- А я, я обойдусь.

- Ты хочешь жить? - Не знаю. Это было.
- Опомнись! - Я не жду, не помню, не боюсь.
- Ты можешь все.- Мне все давно постыло.
- Я промолчу.-А я, я обойдусь.


Рондо

Того Ты упокой навек,
Кому послал Ты столько бед,
Кто супа не имел в обед,
Охапки сена на ночлег,
Как репа гол, разут, раздет -
Того Ты упокой навек!

Уж кто его не бил, не сек?
Судьба дала по шее, нет,
Еще дает - так тридцать лет.
Кто жил похуже всех калек -
Того Ты упокой навек!


Эпитафия, написанная Вийоном

для него и его товарищей
в ожидании виселицы.

Ты жив, прохожий. Погляди на нас.
Тебя мы ждем не первую неделю.
Гляди - мы выставлены напоказ.
Нас было пятеро. Мы жить хотели.
И нас повесили. Мы почернели.
Мы жили, как и ты. Нас больше нет.
Не вздумай осуждать - безумны люди.
Мы ничего не возразим в ответ.
Взглянул и помолись, а Бог рассудит.
Дожди нас били, ветер тряс и тряс,
Нас солнце жгло, белили нас метели.
Летали вороны - у нас нет глаз.
Мы не посмотрим. Мы бы посмотрели.
Ты посмотри - от глаз остались щели.
Развеет ветер нас. Исчезнет след.
Ты осторожней нас живи. Пусть будет
Твой путь другим. Но помни наш совет:
Взглянул и помолись, а Бог рассудит.

Господь простит - мы знали много бед.
А ты запомни - слишком много судей.
Ты можешь жить - перед тобою свет,
Взглянул и помолись, а Бог рассудит.


Баллада примет

Я знаю, кто по-щегольски одет,
Я знаю, весел кто и кто не в духе,
Я знаю тьму кромешную и свет,
Я знаю - у монаха крест на брюхе,
Я знаю, как трезвонят завирухи,
Я знаю, врут они, в трубу трубя,
Я знаю, свахи кто, кто повитухи,
Я знаю все, но только не себя.

Я знаю летопись далеких лет,
Я знаю, сколько крох в сухой краюхе,
Я знаю, что у принца на обед,
Я знаю - богачи в тепле и в сухе,
Я знаю, что они бывают глухи,
Я знаю - нет им дела до тебя,
Я знаю все затрещины, все плюхи,
Я знаю все, но только не себя.

Я знаю, кто работает, кто нет,
Я знаю, как румянятся старухи,
Я знаю много всяческих примет,
Я знаю, как смеются потаскухи,
Я знаю - проведут тебя простухи,
Я знаю - пропадешь с такой, любя,
Я знаю - пропадают с голодухи,
Я знаю все, но только не себя.

Я знаю, как на мед садятся мухи,
Я знаю смерть, что рыщет, все губя,
Я знаю книги, истины и слухи,
Я знаю все, но только не себя.

Originál je TU! I TU! Ďalšie nájdete i TU! Recitácia po rusky: TU!

Moje www stránky
Cezmín: http://cezmin.wz.cz/ 
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz/ 
Veľká noc: http://velkanoc.ic.cz/
Svadba: http://svadbask.unas.cz/ 
Bylinky: http://bylinky.czweb.org/ 
Moji psi: http://mikinka.czweb.org/ 
Cemetery: http://cemetery.zaridi.to/
Slovania: http://slovania.czweb.org/  
Príroda: http://milujempanip.wz.cz/ 
Zo života: http://svetbabik.czweb.org/ 
Miss sveta z Indie: http://aishwarya.wz.cz/ 
Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz/ 
Obec H.Chlebany: http://hornechlebany.unas.cz/ 
Hobby CBRSK Horné Chlebany: http://cbrsk.euweb.cz/ 
Kóma - prežila svoju smrť: http://gloriapolo.czweb.org/
Christmas all the year: http://vianocechristmas.czweb.org/ 
Múdra ako rádio: http://mudraakoradio.euweb.cz/ 
Milujem pani Prírodu: http://eufrosyne.wz.cz/ 
Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org/ 
Jánska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz/
Cezmín: http://cezmin.czweb.org/ 
Vianoce: http://vianocesk.ic.cz/
Stránky urobené zdarma iným
Dieťa a jeho práva: http://dieta.czweb.org/ 
Buldog english: http://rudovaetuda.czweb.org//
Cébečkár a jeho olympionik: http://olympionikholub.ic.cz/
Kresťanský spolok CB seniorov ČR: http://rannisedmicka.ic.cz

               .

©Cezmín Slovakia 2011